Nebáť sa byť začiatočníkom!

Na začiatku duchovnej praxe. Aj na jej konci. Neustále.¹ „Myslím, že je dobré si uvedomiť, že sme začiatočníci, často značne naivní, kým urobíme prvý krok. Je lepšie urobiť niečo veľmi malé a do hĺbky tomu porozumieť, pretože potom pochopíte aj zmysel života.“² 

Čo je na pozorovaní dychu a obracaní sa dovnútra? Začínať každý výdych nádychom? Otázky, na ktoré zodpovedanie je potrebné uchopenie vhodnosti začiatku duchovnej praxe. Nie je na tom nič zložité ani ťažké. Začať uvedomovať si nádych a výdych, pozorovať čo robím, uvedomovať si pohyb, všetko čo sa vo mne deje. Na začiatku je dôležité a potrebné ujasniť si cieľ. Správnym uchopením a vyjasnením cieľa nasleduje to, že viem čo chcem dosiahnuť.

Začiatky sú najdôležitejšie, hovorieval Majster Evžen. Preto záleží na tom, akou praxou začíname. K tej sa potom budeme neustále vracať. Ale kedy sa duchovná cesta začína? Na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Pre niekoho to môže byť prvý okamih stretnutia s duchovnou praxou, pre iného až po rokoch hľadania a skúšania rôznych meditačných techník. Jedno je však isté: tento okamih nastáva vtedy, keď to človek vezme skutočne vážne! Keď sa rozhodne po zvolenej alebo nájdenej ceste dôjsť až na samotný koniec duchovnej púte, k poslednému a najvyššiemu cieľu ľudskosti – k osvieteniu, k slobode.³

Kedy však začne človek hľadať cestu dovnútra? Vo chvíľach, keď sa máme dobre, keď je náš život pokojný, nič nás netlačí, nič nebolí – málokto má dôvod pýtať sa na zmysel vecí. Niet dôvodu niečo hľadať alebo sa zastavovať. A predsa práve toto „dobré“ môže byť tou pascou. Keď sa má dobre, nemá v podstate ani dôvod začať duchovnú prax, nepotrebuje nič meniť a zároveň si ani neuvedomuje, že najdôležitejšia úloha človeka je rozpoznať vlastnú Podstatu, „spomenúť“ si na ňu, „oživiť“ ju. Pritom v tom kľudnom „dobrom“ období je to veľmi vhodné, možno práve oveľa vhodnejšie začať.

V ťažších obdobiach života sa človek častejšie obracia dovnútra. Hľadá riešenie, úľavu, zmysel. A aj vtedy začína duchovná cesta – zrodí sa z bolesti, z krízy, z utrpenia. Otázka „ako z toho von?“ vedie k hľadaniu „vo vnútri“, ktoré sa môže stať zásadným obratom k sebe samému. Možno si to ani neuvedomí, ale týmto obratom sa niečo zásadné zmení. Človek začne vnímať seba samého z novej perspektívy – prestane byť len pozorovateľom vonkajšieho sveta, ale stane sa pozorovateľom vlastného vnútra. V tej chvíli sa človek, často bez veľkých slov, stáva duchovnou bytosťou.

Podľa Evžena a Učenia Fráni Drtikola je týmto okamihom prijatie a začatie praxe cvičenia čakramov a bdenia. Podľa Fráňu (zaznamenané 25. 1. 1939) je cvičenie čakramov „najkrajšia metóda na ovládnutie mysliaceho princípu. Etika však musí ísť ruka v ruke s tým. Celý deň sa tým musím riadiť. A nie chvíľu v koncentrácii sa tváriť dobrým a celý deň potom samé lumpárne.“ Áno, je to krásna, rýchla, ale aj nebezpečná cesta. Na jej zvládnutie potrebujeme „veľkú trpezlivosť, veľkú vytrvalosť a veľkú odvahu“. Kto raz začne so skutočnou vnútornou duchovnou prácou na sebe, kto vykročí na duchovnú cestu, ten ju už nikdy neopustí. Aj keby s praxou prestal, život ho k nej opäť privedie späť. Ten okamih rozhodnutia usilovať sa o dosiahnutie osvietenia, nirvány, vyslobodenia, je obdobou mníšskeho sľubu daného Bohu…⁴

V skutočnosti je však aj pokojné a stabilné obdobie ideálny čas na duchovnú prax. Nie preto, že by sme museli, ale preto, že môžeme. Máme viac vnútornej sily, aby sme bdeli, cvičili a pracovali na sebe. Duchovná cesta je naozaj hlavne o trpezlivosti, vytrvalosti a odvahe – a to všetko ide lepšie, keď máme na to energiu. Je omnoho výhodnejšie keď človek dobrovoľne vedome vchádza do seba, než aby sa to malo diať z vonkajších, veľa krát ťažkých procesov. Je tiež výhodnejšie, keď sa človek dobrovoľne a vedome rozhodne ísť do hĺbky. Je to cesta vnútorného poznávania, ktorá nie je závislá od vonkajších okolností. Presne to vystihol veľký tantrický jogín Saraha, keď poznamenal: „Nevidel som krajšie pútnické miesto, ako je moje telo.“⁵

Preto nie je duchovná cesta nevyhnutne založená na tom, že trpím, ale na tom, že túžim poznať pravdu o sebe. Zároveň cvičenie – či už formou bdenia, cvičenia čakramov, kontemplácie alebo iného cvičenia na zvnútornenie – nie je únikom od vonkajšieho sveta, ale cestou k vlastnej podstate. A tá je dostupná vždy. V radosti aj bolesti, v každom životnom období. Čím častejšie a úprimnejšie sa obraciame do svojho vnútra, tým menej potrebujeme vonkajšie „budíky“ v podobe kríz. Máme sami v sebe hľadať (a nachádzať) sily vedúce k oslobodeniu. Má to hlboký zmysel. Vedie to k uvedomeniu si faktu, že nič nie je mimo nás, čo je dôležité a znamená to, že v našom vnútri sú faktory vedúce k najvyššiemu poznaniu.⁶

Cvičením čakramov sa prebúdzajú základné karmické sily – vysvetľuje sa to tým, že ak sme schopní pozdvihovať Kundaliní do vyšších čakier, akoby tým rozvírime tieto základné sily a tým pretvárame svoju karmu. Keď sa toto rozvírenie síl usadí, všetko sa v našom živote vyjasní a sú nám poskytnuté podmienky na ďalší duchovný vývoj. „Ak cvičím čakramy, stráca karma na účinnosti. Základ následkov karmy je v čakrame manipúra, zretie týchto následkov je v anaháte, stupňovanie týchto sklonov je vo višuddhi. Oslobodenie od všetkých následkov karmy je v sahasráre.“⁷

Bytosť sa môže mať v nejakom rozmere „dobre“ „zle“ „nejako“, ale nevidí podstatu týchto stavov. Je to úplne iná kvalita prežívania než tá, ktorú dosiahne duchovne hľadajúci dosiahnutím osvietenia. Preto…

Keď sa vám dobre žije, začnite hneď.
Keď sa vám ťažko žije, začnite hneď.
Keď sa ťažkosti pominú, neprestávajte.
…a stále prehlbujte duchovnú prax.

Praktizujúci, či už je začiatočník alebo pokročilý, začína odznova. Každým jedným cvičením, každým nádychom. Každý okamih je aj začiatok. Aj na konci. „Nebáť sa začať. Nebáť sa opäť začať. Nebáť sa opäť začínať. Nebáť sa byť začiatočníkom. Nebáť sa byť nič. Nebáť sa nebyť.“⁸

Duchovná prax je vo svojej podstate jednoduchá. Ak vidíte a viete, že je vám dobre – neberte to ako dôvod prestať sa snažiť o duchovný postup, ale ako vhodný moment, kedy môžete bdieť a cvičiť čakramy a snažiť sa o „vlastné“ oslobodenie.Sú takí, ktorí trpeli, začali s duchovnou praxou a po uvoľnení problémov s duchovnou praxou prestali. „Inverzia však nestojí len na začiatku procesu sebatransedencie, ale sprevádza ho až do jeho zavŕšenia.“⁹ Keď však človek pochopí, nepoľaví a pokračuje v zvolenej praxi, pokračuje až do „konca“, potom… sa už nič „ťažké“ ani „dobré“ nedeje. Je to jednoduché.

Poznámky

1. Lípa 2019, 86. ↩︎
2. Gyalwang Drukpa 2024, 18. ↩︎
3. Lípa 2026. ↩︎
4. Lípa 2026. ↩︎
5. Štekl 2019, 81. ↩︎
6. Štekl 2019, 29. ↩︎
7. Štekl 2019, 82. ↩︎
8. Lípa 2019, 86. ↩︎
9. Dojčár 2025, 80. ↩︎

bibliografia

• Dojčár, Martin. 2025. Sebatranscendencia – antropologický model. Košice: Spoločnosť pre štúdium spirituality.
• Lípa, Jan. 2019. Učení Fráni Drtikola – Všemocní hadí síla. Praha: Nakladatelství Svět.
• Lípa, Jan. 2026. „Modlitba a náboženství.“ Spirituality Studies Revue. https://revue.spirituality-studies.org/cs/modlitba-a-nabozenstvi/.
• Štekl, Evžen. 2019. Síla moudrosti. Praha: Nakladatelství Svět.
• XII. Gyalwang Drukpa. 2024. Každodenní osvícení – cesta ke šťestí v moderním světě. Strakonice: Lux.