Účinky dlhodobej praxe Učenia Fráni Drtikola

Keď je To, je aj Ono.
František Drtikol

I.

Slovo Buddhovo ako základ praxe bdenia poukazuje na to, že „bez procesu diania, nieto zrodenia“.¹ František Drtikol svojim žiakom hovorieval pri výklade podmieneného vznikania: „Keď je toto, je aj tamto – a keď nie je toto, nie je ani tamto.“

Niečo sa prežíva. Prežívaním Toho (niečoho, predstavovanie, rozmýšľanie nad udalosťami) vytvára sa Ono (ďalšia činnosť) a tvarovanie možnosti ako by sa to mohlo stať. Neustále vo víre rôznych udalostí, prosieb, potrieb. TO je a z toho ONO vzniká. Je nejaká udalosť (nazveme to „vec“) bežia myšlienky, človek premýšľa ako by to mohlo byť, ako sa správať, čo by sa dalo zmeniť, plánovanie čo bude nasledovať po tom… a tak ďalej. Premýšľaním o veci sa dáva veciam tvar, smer, ovplyvňuje sa tým chod vecí. Keď je niečo biele, prichádza chcenie aby to bolo modré. Potom sa stane z toho modré a opäť chcenie, aby to bolo to biele. A tak stále dokola.

K čomu je táto chtivosť šťastia, ľudského šťastia, ktoré trvá okamih a zase mizne? Nepovedal Čuang-c’, že „najväčšie šťastie nie je šťastie? Nie je to úbohé a ničotné, to vzplanutie života na okamih s nasledujúcim úpadkom a opätovným povstávaním?“²

Patičča-samuppáda (Pi. „reťazec príčinnosti“) učenie o závislom vznikaní všetkého diania v oblasti mentálnej aj telesnej ukazuje  ako všetky javy, telesné aj mentálne, celý svet javov závislý na šiestich zmysloch, so všetkými strasťami, nie sú len hrou čistej náhody, ale ich trvanie závisí od podmienok, ktorých odstránenie musí prestať, vymiznúť, spolu s celou strasťou.³ Pri podmienenom vznikaní ide o „to a to ostatné“, teda z jedného to ďalšie vyplývajúce, alebo z jedného to ďalšie vznikajúce alebo jednoducho: keď je To, je aj Ono.

II.

Duchovne hľadajúci v Učení Fráni Drtikola používajú ako nástroj na dosiahnutie Osvietenia a vyslobodenia sa zo strasti, z kolobehu vedomia, myšlienok, na ukončenie stávania sa, prax bdenia a cvičenia čakramov. Prax je aj nie je jednoduchá, uvoľňujú sa prekážky a ťažká je jedine z hľadiska odstraňovania predstáv. Je nutné byť bdelý a o bdelosť sa pokúšať neustále, kým sa z úsilia stane prirodzenosť. V priebehu duchovnej cesty človek vníma veci z rôznych uhlov, pravidelne sa búra predstava o čomkoľvek, aj o cvičení. Mnohokrát začína hľadajúci od začiatku. Praxe sa netreba sa báť, treba ísť a skúšať, búrať tie predstavy a pokojne začínať znova od začiatku. Treba ju robiť. Ale pozor! „K ukončeniu stávania sa, sa dá dospieť len cez pozorovanie stávania sa, nie cez uctievanie predstavy nemenného bytia.“⁴

III.

Pre praktizujúceho buddhistu sa stane  bdenie  prirodzenou podstatou a ako hovorieval Bedřich Hejhal, žiak Františka Drtikola, tento vývoj môžeme rozdeliť na tri fázy: cvik, zvyk, prirodzenosť. Ku správnej praxi bdenia postačí opis zo Slova Budhovho:⁵

S pozornou mysľou nadychuje a vydychuje. Ak nadychuje dlho, vie: nadychujem dlho; ak vydychuje dlho, vie: vydychujem dlho. Ak nadychuje krátko, vie: nadychujem krátko; ak vydychuje krátko, vie: vydychujem krátko. V jasnom uvedomení prenikajúc celé telo, chcem nadychovať, tak sa cvičí; v jasnom uvedomení prenikajúc celé telo, chcem vydychovať, tak sa cvičí. Upokojuje telesnú činnosť (Pi. kája-sankhára) chcem nadychovať, tak sa cvičí; upokojuje telesnú činnosť chcem vydychovať, tak sa cvičí.

 V prvej fáze, fáze cviku, jedinec začne vidieť, uvedomuje si, vie, že to takto robí. Začína sledovať čo robí, pozerá sa na seba ako na objekt. Zoznamuje sa s bdením a učí sa ako môže bdieť. Spomenie si, že by mal bdieť. Bdenie je vždy snahou! Vytrvalosťou a úsilím o bdenie, pripomínaním, že by si mal uvedomovať činnosť mysle, môže prejsť do štádia, kde bdenie nielen pravidelne trénuje, cvičí, ale stáva sa zvykom. Ale pozor, keď si hovorí, že bdie, tak nebdie, ale premýšľa o bdení!

V druhej fáze, fáze zvyku, jedinec jednoznačne rozlišuje fázy bdenia, spozornie, keď nebdie. Bdenie je ostražitejšie a začína sa samo pripomínať. V určitom okamihu prirodzene prejde do ďalšieho štádia. Bdenie začína byť neustálou súčasťou toho, čo robí, čo si uvedomuje, toho čo je. Proste to tak je. Prítomnosť získava novú kvalitu, inú. Vie, že dýcha, vie, že myslí. Bdenie sa stáva prirodzenou podstatou človeka a jeho neustálou súčasťou. Je pri sebe a pri tom, v jednom okamihu. V tomto prirodzenom postoji ľudského bytia je schopný si uvedomovať činnosť mysle a len tak byť.

IV.

To je, Ono nemusí byť. To je, bdením, nazeraním na To také aké to je, Ono nevzniká. Zostáva To také aké je. Ako vec, ktorá sa bdením poznáva a nepretvára. Zachytí sa myšlienka a stop. Osobnosť sa tomu vzpiera, je to stále činnosť, to zastavenie, ale je to pokrok. Na veci nazeráme, vnímame ich také aké sú. Vnímame, vieme, že biele je biele. Poznanie, že deje sa dejú a je od nich odstup.

Jedinec môže robiť čokoľvek, len musí o tom vedieť a byť pri tom. Myšlienka príde a odíde, alebo sa vec urobí, bytosť bdie a o chvíľu sa tým už nezaoberá a je v tom čo práve robí. A keď nerobí nič, tak pozoruje nádych a výdych.

Ono všetko má svoj čas, aj na správne bdenie treba dozrieť. Praktizujúci keď vie, že bdie už nie je bdenie, ale bdenie nad bdením, to je už niečo úplne iné, vyššia úroveň, ktorá prichádza ešte oveľa neskôr ako zvládnutie bdenia samotného. „Dlhodobé praktikovanie bdenia je formou pokročilej askézy.“⁶

Vyšší stav bdenia je jasné vedomie. Najprv je bdenie a až potom jasné vedomie.⁷ 

Bdenie, to musí byť stále! Rozumieš? Stále si musíš uvedomovať, čo robíš, Evžen siaha na stôl a hovorí: Cítim to, keď sa pozerám, viem to a tak… rozumieš? Inokedy potom: Čo je jasné vedomie? Uvedomovať si úplne všetko, čo je okolo – to je jasné vedomie.

V.

Bdelosť môže popísať každý inak, popis závisí od jednotlivca, od jeho vhľadov, skúseností, možno i od spôsobu života a kombinácie s inými meditáciami, technikami. Inak to popíše niekto, kto robí čisto len bdenie, ako ten, čo bdenie spája s cvičením čakramov. Ideálne je, keď sa bdelosť  stane úplne prirodzeným spôsobom bytia a podporí sa cvičením čakramov. Alebo naopak cvičenie čakramov sa podporí neustálym bdením.

K cvičeniu čakramov spojeným s bdelosťou by bolo možné uviesť nasledujúce popisy či obrazy:

• Pri cvičení čakramov dochádza k tomu, že sa zvíri hladina. Hodí sa kameň do vody. Ten kameň je vlastne vedomie, hladina vody sa sčerí. Vyvolaný pohyb a proces sa bdelosťou zachytí a tak dokola… až pokiaľ sa úplne neupokojí.
• Bdenie sa cvičí celé telo prenikajúc. Zachytáva všetko. Cvičenie čakramov a ním aktivovaná Hadia sila sa dá vnímať ako prúd stúpajúci zospodu nahor, až do ustálenia energie v sahasráre.

Obe praxe sú prirodzenou súčasťou bytia, jedna bez druhej nie sú, či už si to praktizujúci uvedomuje, alebo nie. Obe praxe sa stretávajú, v určitých bodoch sú jedno. Pri bdení prirodzene stúpa Hadia sila nahor, bez cvičenia čakramov sa však jedná o pomalší proces. Pri cvičení čakramov je bdenie zase nevyhnutnosťou, v podstate sa bez bdelosti veľmi ťažko cvičí, preto je bdenie podkladom cvičenia čakramov.

Cvičenie čakramov sa cvičí tak, že šušumnou prechádzame cez jednotlivé čakramy. „Dych je spojený s vedomím^“8 zároveň v zmysle pokynu Františka Drtikola predstava je vedomie a vedomie je predstava.

Evžen Štekl⁹ opísal cvičenie čakramov nasledovne: 

Naberieme nádych z anáhaty a vedieme ho nahor:

1. do ádžny, odtiaľ vedieme prvý výdych do múladháry, z nej vedieme nádych späť do ádžny, druhýkrát vydychujeme do múladháry, z nej sa opäť nadýchneme do ádžny, tretíkrát znovu výdych do múladháry,
2. z múladháry vedieme nádych do ádžny a z nej vydychujeme do svadhištány (trikrát),
3. odtiaľ vedieme nádych späť do ádžny a z nej vydychujeme do manipúry (trikrát),
4. odtiaľ vedieme nádych späť do ádžny a z nej vydychujeme do anáhaty (trikrát),
5. odtiaľ vedieme nádych späť do ádžny a z nej vydychujeme do višuddhi (trikrát),
6. odtiaľ vedieme nádych späť do ádžny, prvý výdych nad hlavu do sahasráry, odtiaľ nádych do ádžny, druhý výdych nad hlavu do sahasráry, nádych do ádžny, tretí výdych nad hlavu do sahasráry, a nakoniec
7. znovu nádych do ádžny a výdych do celého vesmíru.

VI.

Po čase praktikovania môže praktizujúci využiť radu Evžena Štekla, „musíš si do toho vstúpiť, že To máš, vždy si To mal a vždy To mať budeš“.¹⁰ Jedinec však musí vedieť do čoho má vstupovať. Naskytá sa tu otázka, keď je to tu stále a len si jednoducho do to vstúpim, prečo by mal jedinec makať? Je to však naopak. Nie je možné  vstúpiť do niečoho, čo človek nespoznal, nezažil, nezrealizoval. Až vlastnou dlhodobou praxou je možné do Toho vstúpiť a byť Tým. Praktikovaním začne jedinec vnímať, že je to možné, že do Toho v podstate musí vstúpiť, že to tak má byť. Nedívať sa na To oddelene a v podstate ani nie vstupovať, ani sa nedívať na to, že to niekde bude v budúcnosti.

VII.

Po určitej dobe, až keď sa preduchovnili čakramy sa začína s praxou nemyslenia. „Kto by chcel vo veci nemyslenia preskočiť potrebnú vnútornú prípravu, neuspel by; to je ako urobiť príkladne gymnastický premet bez tréningu, píše Evžen v Síle moudrosti v kapitole Dharmy.“¹¹

Evžen však tiež hovoril:¹²

„Nemyslenie – to je práca na celý život, to nebude hneď! Má to tri fázy – kontrola myslenia, prerušovanie myslenia, a až potom nemyslenie! Ale to až po nejakom čase!“ Potom vzal papier a nakreslil dlhú vodorovnú čiaru. „To je myslenie, to musíš brzdiť a kontrolovať.“ Potom čiaru ukončil a začal vedľa ďalšej. „Medzi myšlienkami sú medzery, sú malé, nepoznateľné. Ty sa ich musíš naučiť spoznávať. Poznávať podmienky.“ Potom nakreslil ďalšiu čiaru, a pod tým väčšiu medzeru. „Tu sa to potom stane jasnejšie, aj keď sú spočiatku malinké,“ a nakreslil opäť ďalšiu. A potom… na konci vodorovnej čiary kreslí krátku zvislú _____ „a ďalej už nič. To je koniec!“

Ďalej uvádza: 

Tu je práve to kardinálne jadro celej Cesty. V okamihu prerušenia myšlienkového toku je normálne ľudské vedomie vypnuté, potlačené, zastavené a to, čo zostáva na pozadí tohto Stavu, je práve ten podklad Všetkého – podklad súcna. Nie je to možné nijako definovať, pomenovať, priblížiť ľudským zmyslom – normálne sa tomu hovorí oslobodenie. Tento stav bez myšlienok sa rovná stotožneniu sa so Silou – je to najvyšší Stav.

VIII.

Čo by sa dalo vyzdvihnúť ako fakt, je, že začatím praxe Učenia Fráni Drtikola dochádza k intenzívnejšej analýze osobnosti. Životné procesy sa môžu zrýchliť, prežiť a pritom jedinec vo vnútri spomalí. V konečnom dôsledku je pre človeka výhodnejšie víriť hladinu vedomia sám, než by sa to dialo z vonkajších procesov. Ono je to taká osobná provokácia, v podstate provokuje človek vedomím sám seba a vstupuje do toho.

Celou touto praxou dochádza k tomu, že aktivujeme Hadiu silu. Hadia sila je sila, ktorá je súčasťou všetkého. Spoznávame, že všetko je z nej stvorené, nič nie je pred ňou uchránené. Spoznať túto silu a vedieť ju vedome ovládať je pre človeka veľmi užitočné. Počas duchovnej praxe je niekoľko úskalí, treba dať pozor na jednotlivé veci a doslova tu platia slová Evžena Štekla, že „zo začiatku sa nedeje vôbec nič. Dlho sa nedeje vôbec nič. A potom to začne, nenápadne… A čo zostane? Zase Nič!“¹³

Jedným z úskalí je aj rozpoznanie zmyslovosti vyššieho druhu. Ako spomína na stretnutie s Františkom Drtikolom jeho žiak Karel Mikšovský: „stručne som mu popísal svoju cestu. Keď som mu povedal, že sa vytrvalo denne koncentrujem, on mi na to hovorí: No dobre, ale čo potom ďalej? Budeš ďalej chodiť do práce a ráno sa budeš ďalej koncentrovať? A čo z toho? Karel Mikšovský si vtedy uvedomil, že by bol znovu a znovu zajatý uchopovaním, lebo takto chápaná a vykonávaná cesta je zase len vracaním sa späť k zmyslovosti, aj keby to bola zmyslovosť vyššieho druhu, tzv. koncentrovania sa.“¹⁴

IX.

Prekonajme teda driemoty, pokúšajme sa o bdenie. Po zažití cviku i zvyku sa bdenie stane našou prirodzenou súčasťou. Cieľom nie je urobiť z bdenia majstrovstvo, ale ako pripomína svojim žiakom Jan Lípa, „aby sme ľahšie rozpoznali myšlienky, naučili sa ich brzdiť a zaznamenávať prázdne medzery medzi myšlienkami, neprepásli ich, neprepásli ich príchod (neprepásli Jeho príchod)...“ Uvádza tiež: „Mnohí tvrdia, že Gautáma Budha samotnú nirvánu nikdy bližšie nešpecifikoval. To však nie je úplne presné. Špecifikoval ju úplne jednoznačne. Celý zvyšok života, po svojom osvietení, učil bdenie! Áno, jednoduché bdenie. Práve to je tým dosiahnutím. Dosiahnutím bez dosahovania. A prečo? Pretože tu už je. Je tu stále. Je to naša prirodzenosť.“¹⁵

A takto cvičíme po celý život, s poznaním, že keď je To, je aj Ono. Účinkom celej praxe je, že dospejeme k tomu, že  To  ani neprichádza ani neodchádza. Je to len domnienka, že to prichádza a odchádza. Stav, keď nie je predstava, nie je prichádzanie ani odchádzanie, ustália sa podmienky/ nepodmienky na trvalý stav žitia Prítomnosťou. Zmazanie maľby je zmazanie predstáv, život bez fyzického vedomia. Bytosť bdie a cvičí čakramy, tým nastane to, že si iba uvedomí ako To je, že nič neprichádza ani neodchádza. Že To je stále rovnako.

poznámky

1. Nyanalotika 2025, 66. ↩︎
2. Štětka 2021, 52. ↩︎
3. Nyanalotika 2025, 67. ↩︎
4. Lípa 2019. ↩︎
5. Nyanalotika 2025, 81. ↩︎
6. Šolc 2026, 35. ↩︎
7. Lípa 2014, 72. ↩︎
8. Štekl 2019, 98. ↩︎
9. Štekl 2019, 98, 99. ↩︎
10. Štekl 2019, 49. ↩︎
11. Lípa 2019, 33. ↩︎
12. Lípa 2014, 73. ↩︎
13. Lípa 2014, 42. ↩︎
14. Doležal 2008, 175, 176. ↩︎
15. Lípa 2014, 30, 31. ↩︎

LiteratÚra

• Doležal, Stanislav. 2008. František Drtikol – Duchovní cesta, sv. 2. Praha: Nakladatelství Svět.
• Lípa, Jan. 2019. Učení Fráni Drtikola – Všemocní hadí síla. Praha: Nakladatelství Svět.
• Lípa, Jan. 2014. Učení Fráni Drtikola – Od čakramů k nemyšlení. Praha: Nakladatelství Svět.
• Lípa, Jan. 2019. Rozpor vědomí. Nepublikované.
• Nyanalotika. 2025. Slovo Buddhovo. Strakonice: Lux.
• Šolc, Pavel. 2026. Učení Fráni Drtikola – Na dobré stopě. Strakonice: Lux.
• Štekl, Evžen. 2019. Síla moudrosti. Praha: Nakladatelství Svět.
• Štětka, Josef. 2021. Čínsky mudrc Tao. Strakonice: Lux.